Spoločnosť je paralyzovaná. Diferencuje sa do pestrej škály postojov – od alarmistov po vegeťákov. Prebytok negatívnych správ opantáva mysle mnohých. Ako hrady z piesku sa rozpadajú ekonomické vzťahy, sociálne a zdravotnícke systémy, tisíce firiem namiesto rozvoja rieši prežitie. Osobné i pracovné plány sa zmenili v prach. Niektorí v tom vidia poslednú výstrahu Stvoriteľa, ďalší odpoveď Zeme na drancovanie životného prostredia, bezbrehý konzum a pomýlenosť hodnôt. Covid-19, africký mor ošípaných, vtáčia chrípka… Svet sa zjednodušil – z prehnaných túžob sa stala spoločenská snaha o záchranu vitálnych funkcií štátov.
Na portáli beh.sk desiatky výkričníkov oznamujú zrušenie podujatia či jeho presun na zatiaľ neznámy, či už určený termín. V škatuliach mnohých organizátorov ležia naskladnené medaily, tričká, vlajky, čelenky…, ktoré predstavujú materiálne podobenstvo už preinvestovaných finančných zdrojov. V krehkej ekonomike príjmov a strát môže Covid-19 úder predstavovať zásadný direkt vedúci ku krachu. Cestou je solidarita bežeckej komunity s organizátormi, prechod podujatí do núdzového režimu napr. virtuálnej podoby či ich cielený odklad na rok 2021. Prešov naznačil riešenia:
https://presovhalfmarathon.com/bezecke-tipy-ako-bezpecne-preckat-obdobie-opatreni/
Svet sa aj tak však zmení. Navždy.
V zrkadle pandemickej krízy sa už teraz roztáča kolotoč diskusii o cene profesionálneho športu – o nehoráznych platoch, astronomických sumách prestupových transférov, predražených televíznych právach atď. Ja naivné si myslieť, že amatérsky šport vyviazne z tejto krízy bez strát.
Kríza vymaže astronomické sumy z ekonomiky firiem, boj o následne prežitie bude nezlučiteľným so sponzoringom. Zúži sa početnosť i štedrosť finančných zdrojov. Časť ľudí príde o prácu, finančnú stabilitu, a bude riešiť iné problémy než účasť na športových podujatiach. Návrat do bodu nula bude dlhý.
To však nie je dôvod na odovzdanosť či depresiu, je to unikátna príležitosť na spomienku a už spomínanú bežeckú solidaritu.
Vždy keď prepletám nohami po prašných či drobnou trávou vystlaných chodníčkoch Liptova, túlam sa myšlienkami reálnymi i bájnymi krajinami, vraciam sa k realizovaným snom, myslím aj na stovky organizátorov a tisíce činovníkov i dobrovoľníkov, ktorí tu pre nás bežcov roky pripravovali víkendové zážitky. A pociťujem vďačnosť. Padnúť môže len to, čo padnúť necháme.
Rudolf Pado, Liptovský Mikuláš, 26.03.2020
